História obce

Pokiaľ chotár susedných Dudiniec, Lišova, Hontianskych Tesár, Domaník a Dvorník poskytol bohatý praveký materiál, zatiaľ toto nemožno povedať o Teranoch. Ovšem to neznamená, že terajší chotár obce nebol v pravekom a rannom historickom období osídlený. Doteraz sa takýto materiál postráda. Jedine na Amadiely sa v rokoch po prvej svetovej vojne našli pozostatky z doby tzv. piliňských popolnicových polí zhruba okolo 1100 rokov pred Kristom. Žiaľ, nevie sa, kde je tento materiál uložený.

Ako už bolo spomenuté, že obec vznikla v roku 1944 zlúčením Dolných a Horných Terian. Obe obce majú rovnakú minulosť, ale rozdielne prvé písomné správy. Horné Terany sa spomínajú už v roku 1298 pod menom TERYEN, 1356 TERIEN. Dolné Terany sa spomínajú až v roku 1387 pod názvom KYSTERIJEN, 1470 ALOSO THERYEN. V roku 1332 tu bol pápežský decimátor, čo predpokladá vznik fary.

Územie terajších Terian v tomto čase patrilo rodu Hunt, ktorý vlastnil rozsiahle majetky medzi riekami Hron a Ipeľ. Centrum tohto rozsiahleho územia bolo na hrade Hont, ktorý bol postavený na severnom okraji pohoria Borzony. Veľmož Hunt sa stal prvým županom. Ako všade po okolí, hlavným zdrojom tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, ktoré sa datuje od najstarších čias. Okrem poľnohospodárstva bolo aj vinohradníctvo / čomu nasvedčuje aj znak obce /. V neskorších rokoch dochádza k drobeniu poľnohospodárskej pôdy a tak sa chotár dnešných Terian dostal do vlastníctva kláštora na Bzovíku.

Na tunajšom území sa začínajú usadzovať ľudia so špeciálnymi remeslami. Možno predpokladať, že to boli spracovatelia dreva. Boli to významné zamestnania, ktoré tvorili doplnok poľnohospodárstva. Nemožno vylúčiť ani nemeckú kolonizáciu, ktorá začala hlavne po vpáde Tatárov /1241 - 1243 /. Tatársky vpád spôsobil značný pokles obyvateľov, preto sa kolonizácia rozširuje aj na toto územie. Nemecká kolonizácia spôsobila rozvoj remeselnej výroby a obchodu.

V tomto období územie Terian / 13.storočie / patrilo pod služnovský úrad a okres Bzovíku. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé písomné zmienky.

V tomto čase tu žili aj významné osobnosti ako Ladislav Markuš. Tento sa významne pričinil o rozvoj osídlenia, lebo v roku 1464 ho panovník odmenil, že mu za preukázané služby daroval obilný mlyn / Kornmuhl / v Novej Bani. Z toho nastali veľké nedorozumenia a nepokoje. Nová Baňa tento mlyn považovala za svoj majetok a bolo zdrojom značných príjmov. Novobančania odmietli platiť kráľovskú daň, ktorú teraz mali platiť Markušovi. Do sporu zasiahol aj panovník, ktorý Novú Baňu prinútil platiť daň Markušovi. Po Markušovi sa mlyn dostal do ďalších súkromných rúk, ako kremnický notár Filip, zvolenský župan Vít Muhlstein a v roku 1475 sa znovu dostal do majetku Novej Bane.

Po bitke pri Moháči / 1526 / Turci získali voľný prechod na stredné Slovensko. Toto malo katastrofálne následky pre celú Hontiansku stolicu. Dobitie Ostrihomu /1543 / a najmä prelomenie uhorskej obrany v Poiplí a v Šahách / 1552 /. Tu osadili tureckú posádku. Podobne tomu bolo pri Plášťovciach a v Sečiankach vytvorili administratívny útvar. Na okupovanom území platili turecké zákony, pričom vytvorili tzv. sandžáky. Terany patrili do novohradského sandžáku. Na obyvateľstvo doľahli nebývalé povinnosti. Okrem desiatku z úrody obilia, konopí, hrachu a z krmovín, museli platiť daň z hrozna, ovocia, zeleniny a aj za pasenie ošípaných v lese a daň z paše. No vyberači daní svojvoľne dávky zvyšovali. Okrem toho v novohradskom sandžáku sa vyberala daň aj za pasenie ošípaných, ba aj od žaluďov. Tieto neznesiteľné ťarchy nútili obyvateľov opúšťať svoje domy a hľadať úkryt v severných častiach Uhorska. Ako-takú nádej dávala správa o výprave kapitána Balassu proti Turkom. Tento zhromaždil takmer trinásť tisíc chlapov z radov baníkov, roľníkov a remeselníkov. Ich zbraňami boli vidly, kosi, čekany, lopaty a pod. Nemali žiadne skúsenosti a vojenský výcvik. Takáto armáda napadla v dňoch 4. a 5. apríla 1562 turecký tábor v Sečanoch. Napriek tomu, že to boli jednoduchý ľudia, v začiatočnom boji mali úspechy.

Baníci chceli podkopať opevnenie a vyhodiť do vzduchu, ale veliteľ nedovolil. Dalšia chyba bola tá, že zlyhala jazda a tak Bellasovo vojsko utrpelo katastrofálnu porážku. Z boja sa podarilo ujsť len niekoľkým desiatkam ľudí, ostatní buď zahynuli, alebo ich Turci odviedli do zajatia. Turci po tomto víťazstve ostali bezočivejší a neustále vyzývajú banské mestá ku kapitulácii. Turci prechádzajúci cez Terany museli sa starať o ich zásobovanie a pre kone dostatočné množstvo sena a ovsa. Takto to bolo 3. júla 1566, 11. januára 1567, v decembri 1571, 1. marca 1574, 27. júla 1576, 18.septembra 1576, 21.marca 1577, 7. júla 1578, 5.novembra 1582, 29. marca 1592. Tohto utrpenia bolo toľko, že už tunajší ľudia neboli schopní ho znášať. Preto vojvodca Pálfy zhromaždil početnú armádu a začiatkom marca 1594 napadol turecký hrad v Novohrade. 8. marca začalo obliehanie, uhorské vojsko bojovalo statočne až do 10. marca, kedy Turci, aby všetci v bojoch nepadli, súhlasili s kapituláciou. Mnohým vojakom sa tento boj nepáčil a chceli Turkov úplne zničiť, ovšem u Pálfyho prevládalo kresťanské svedomie a nechal Turkov slobodne odísť. Týmto sa turecké nebezpečenstvo pre celú Hontiansku stolicu skončilo. Ale po tureckom odchode zostali vydrancované a vyľudnené hontianske dedinky. Turci aj po ich odchode znepokojovali hontianske dedinky, ale to už bolo len zriedka, no škody spôsobili.

Reformačné hnutie tu našlo svojich prívržencov. Boli to zemepáni Berenyiovci, ktorí prijali toto učenie. Toto sa sem šírilo z Banskej Štiavnice, ktorá mala veľké kontakty s Nemeckom. Reformácia nadobudla také rozmery, že sa už v roku 1610 vytvoril Veľkohontský Seniorát. Nastali aj náboženské nepokoje, ktoré ukončil Tolerančný patent Jozefa II. v roku 1871. Fara je z roku 1613 a matriky 1783 až 1869. Vrevolučných rokoch 1848- 1849 tu agitoval spisovateľ a básnik Janko Kráľ drienovský učiteľ Ján Rotarides. O nejakých nepokojoch väčšieho rozsahu sa dosiaľ správy nenašli.

Po tomto období sa tu začala rapídne šíriť maďarizácia, ku ktorej prispeli aj tunajší zemepáni. Okrem toho prichádza aj nové náboženstvo a to učenie Kalvína. Toto sa šírilo maďarizáciou.

V roku 1856 tu bola komasácia. Z tohto obdobia sa zachovala jedine mapa, na ktorej sú uvedené nielen chotárne názvy, ale aj osev jednotlivých plôch. Podľa všetkého sa zdá, že k nejakým väčším nepokojom nedošlo. Boli isté nedorozumenia ohľadom bonity získanej pôdy a to je všetko. Koncom 19.storočia sa začala výstavba trate Krupina - Šahy, čo malo veľký ekonomický význam. V tomto období pochádzajú aj začiatky výstavby kaštieľa, ale sa zdá, že základy sú zo staršieho obdobia. Podobne aj objekt Patkôš.

Silnému maďarizačnému tlaku odolávali roduverní Slováci, ktorých národné povedomie udržiaval pán farár Kramár z Lišova a pán farár Ravazs zo Šipíc. Toto sa prejavilo pri vpáde maďarských boľševíkov na Slovensko v roku 1919. Tunajší Maďari vrele vítali boľševíkov, ktorí chceli toto územie pričleniť Maďarsku. Obom spomenutým kňazom nemohli zabudnúť 18.decembra 1918, kedy v Lišove zorganizovali demonštratívnu ľudovú manifestáciu za Československú republiku. Účasť terianskych občanov na manifestácii znemožnili tunajší maďaróni a mali v úmysle oboch kňazov popraviť. Ale zásluhou svedomitých ľudí k tomuto nedošlo.

Maďarónska aktivita sa prejavila aj pri vytyčivaní hraníc nového štátu. Terianski maďaróni demonštrovali za pripojenie k Maďarsku. Táto ich snaha bola aj v roku 1938 a 1939, kedy žiadali štátnu hranicu posunúť severne od Terian. Ako dôvod uvádzali štatistické údaje zo začiatku 20. storočia. Už od roku 1942 sa v tunajšom okolí začínajú objavovať partizánske skupiny. Tieto vo večerných hodinách prichádzajú do okolitých obcí a medzi nimi aj do Terian. Všade nachádzali ako svojich prívržencov, tak aj odporcov. Bolito skupiny Sitno, ale aj ďalších skupín ako pplk. Karasieva - Stepanova, mjr. Mironova a ďalších.

Začiatkom novembra 1944 bolo počuť dunenie ťažkého delostrelectva Sovietskej armády. Toto sa neustále približovalo a bolo čoraz zreteľnejšie. Úsek tunajšieho okolia bránili útvary 8. nemeckej armády podriadené generálovi Vohlerovi. Tomuto podliehal aj zvyšok maďarskej armády. Oproti nemu bojovali sovietski vojaci 40. armády, ktorj velil generál poručík Žmačenko, 7. gardová armáda generála plukovníka Šumilova, útvary 53.armády generála poručíka Managarova, 6. tanková armáda generála plukovníka Kravčenka, 1. jazdecká mechanizovaná skupina generála poručíka Plijeva.

Bezprostredný boj o Terany začal 17. decembra 1944. Boje trvali až do 20.decembra 1944, kedy sa pre tunajších obyvateľov skončili frontové útrapy. V bojoch padlo 43 vojakov Sovietskej armády, 4 občania zahynuli v Slovenskom národnom povstaní a pri prechode frontu zahynulo 13 občanov. Snaživí obyvatelia Terian si v pomerne krátkej dobe upravili poškodené domy a niektorí vystavali nové. V roku 1951 vzniklo JRD, ktoré sa špecializovalo na chov hydiny, mliekáreň a sklad krmív. V roku 1962 v kaštieli zriadili dom pre dôchodcov, ktorý vybavili moderným interiérom.

V Teranoch žili vynikajúci roľníci, ktorí sa orientovali na potreby trhu. Svojou príslovečnou usilovnosťou dosahovali vynikajúce úspechy v pestovaní sladovníckeho jačmeňa, ovsa, ľadníka, ďateliny, kŕmnej repky a kukurice. V obľube pestovali strniskové miešanky. Tieto zasiali po zobratí úrody do plytko zoranej pôdy. Niektorí roľníci pestovali vo zvýšenej miere ďatelinu a lucerku nielen pre krm, ale aj pre získanie semiačka, ktoré bolo jedným zo zdrojov finančných príjmov.

Na obrábanie pôdy používali najnovšie pluhy. Už v 19. storočí sa vyskytujú prípady, že roľníci orali železnými pluhmi a podobne na bránenie zasiatej roli železné brány. Na mlátenie používali geple, ale tieto veľmi zavčasu vymenili mláťačky poháňané parnými motormi a neskoršie benzínové mašiny.

Ešte je potrebná zmienka, že tunajší roľníci už začiatkom 20. storočia začínajú používať strojové čistenie obilia. Mnohí roľníci robili pokusy s vyšľachtením nových druhov obilia na siatie. Zánik trojpoľného hospodárstva podľa najstarších ľudí možno položiť na rozhranie 19. a 20. storočia.

Veľká zmena nastala v odievaní. Tento sa v Teranoch podľa slovenských národopisných pracovníkov tvoril podvariant lišovského odevu. Predsa mal mnoho odlišných znakov a jeho úplná dokumentácia by si vyžiadala čas a priestor. Na odeve v Teranoch vynikalo oplecko, ktoré bolo ušité z bavlnenej látky. Na poľnohospodárske práce nosili oplecko ušité z domáceho konopného plátna. Rukávy oplecka boli nariasené a všité do úzkeho goliera. Rázpor a golier uväzovali tkaničkami, ale po prvej svetovej vojne už stuhľami. Dôležitou súčasťou ženského odevu bola zástera. Aj táto sa menila. Prvé zástery boli ušité z ľanového plátna a pri poľnohospodárskych prácach používali zástery ušité zo zrebného konopného plátna. Zástera mala priestor na výšivku. Zhruba do prvej svetovej vojny zástery vyšívali ručne, ale neskoršie používali strojové výšivky. Farba záster sa menila podľa veku, mladšie ženy a dievky nosili zástery bielej farby, vo smútok a staršie ženy nosili zástery tmavšej až čiernej farby. Vydaté ženy nosili čepce, ktoré hýrili rôznymi farebnými vzormi a prišité mali kovové perličky, trasidielko, a pod. Na čepci bola parta, ktorú v období druhej svetovej vojny prestali nosiť. Podobne postupom rokov sa prestal nosiť aj čepiec. V zimných mesiacoch nosili kožuchy lemované bielou, červenou, ale neskoršie aj hnedou kožušinou. Ešte je potrebné spomenúť, že na oplecko v zimných mesiacoch obliekali kabát s rôznymi nášivkami. Niektoré ženy miesto kožucha nosili veľké ručníky, ktoré zakrývali hlavu, plecia a siahali po driek.

Potrebné je spomenúť šperky. Kabáty, prípadne oplecká zapínali striebornými gombíkmi zdobené filigránom alebo granuláciou. Mužský odev pozostával z domáceho zrebného plátna. Letný odev tvorili široké spodky a zimný odev nohavice ušité z domáceho zrebného plátna alebo vlny. Košeľa bola ušitá tiež z domáceho plátna. Pri poľnohospodárskych prácach nosili košele ušité zo zrebného hrubého plátna a na nedele a sviatky boli z bavlnenej látky. Medzi dvomi svetovými vojnami začali nosiť odev ušití krajčírmi a kupovali ho obyčajne na jarmokoch alebo trhoch. Významnú úlohu u mužov tvorila širica. Táto bola ušitá zo súkna. Ináč bola znakom zámožnosti. Každý i ten chudobný mládenec sa snažil ísť na sobáš v širici. Širicu kupovali buď na jarmoku alebo priamo u remeselníka. Okraje širice boli zdobené červeným , menej čiernym súknom. Širica mala veľké výhody. Vrch tvoril tzv. kocheľ, ktorý v nepriaznivom počasí zakryl hlavu. Rukávy širice boli vo vnútri uviazané a slúžili na úschovu peňazí alebo dôležitých spisov. Niektorí roľníci pri cestovaní alebo na jarmoky a trhy do rukávov dávali kamene. Tieto slúžili pri napadnutí na obranu. Napadnutý sa rýchlo otočil a rukávmi naplnenými kameňmi udrel votrelca.

Ako odev až do 20. storočia boli bačkory - krpce. Tieto si roľníci sami zhotovovali, lebo nevyžadovali väčšej zručnosti. Kus bravčovej kože zahli do žiadaného tvaru a konce prešili remencami.

V 20.storočí sa už začína nosiť obuv vyrobená u čižmárov. Najčastejšie to boli čižmy, ktoré pretrvali takmer až do druhej svetovej vojny. Veľký prevrat urobila prvá svetová vojna a vznik Československej republiky, kedy Baťa začal vyrábať tzv. baganče, ktoré boli cenove tunajším ľuďom najprístupnejšia. Čižmy ostali ako sviatočná obuv.

Ďalšou veľkou zmenou prešlo staviteľstvo. Z pôvodnej architektúry sa zachovali len torzá z hospodárskych budov, ale presa sa z nich dá rekonštruovať obraz pôvodnej stavby. Najrozšírenejším materiálom bola hlina, z ktorej robili surové tehly a s nimi murovali. Vymurované steny obhádzali zriedenou hlinou a túto upevnili latkami. Strechy pokrývali slamou. Hospodárske budovy mali vypletané steny a tieto obhádzali hlinou, ktorú rozriedili vodou. Koncom 19.storočia domy začínajú stavať z kameňa a ako pojivo používajú hlinu. Po prvej svetovej vojne sa už na stavby začína používať pálená tehla. Niektoré písomné pramene letmo naznačujú, že niektorí roľníci sa pokúšali surovú tehlu vypáliť. Ako pojivo používajú odhasené vápno zriedené vodou. Ako krytina sa začína používať "škribľa" a eternit. Počas druhej svetovej vojny a najmä po nej sa už na stavbu domov používa bežný stavebný materiál, ktorý kupovali v obchodoch.

Je potrebné sa zmieniť o priečelí domu. Vchod do dvora uzatvárala drevená brána zavesená na kamenných stĺpoch. Tieto boli vykresané z tufitu a zdobili ich plastickými ornamentami, ktoré vyplňovali rôznymi farbami. Hlavne ozdobené boli vchody pre chodcov. Tu sa skĺbil plastický ornament s maľovaným. Bránky tvorili obyčajne kamenný oblúk, ktorý na vrchu mal guľu, prípadne iný znak. Ináč tieto bráničky majú dokumentárnu hodnotu, lebo obyčajne na nich býva uvedené meno majiteľa a rok výstavby.

Umelecké sklony tunajší ľudia prejavovali aj na iných predmetoch, ako napr. pomníky. Tieto v minulosti pod vplyvom Lišova začali vykresávať z kameňa. Vrchná časť týchto pomníkov tvoril polooblúk, ktorý bol zdobený plastickým ornamentom, najčastejšie v podobe rastlín. U katolíkov vrchol tvoril kríž.

Ďalej pozornosť si zasluhujú šambrány okien. Tieto zdobili plastickými ornamentmi a menej architektonickými prvkami. Tu sa vyskytol priestor na vyplňovanie farieb. Mnohé hýrili pestrými farbami. Výtvarný cit tunajších ľudí sa prejavil vo výzdobe poľnohospodárskych nástrojov a náradia. Najmä to boli hrable, menej vidly, podobne aj oje a jarmá. Veľmi výstižne sú zdobené praslice a kolovrátky. Aj tu sa vyskytuje rastlinný ornament v podobe rozvinutého kvetu, ktorý pokrýva celú voľnú plochu. Rastlinný ornament spojený s geometrickými prvkami sa prejavil na vchodových dvierkach, ktoré zabraňovali prístupu hydine.

Netreba zabudnúť na zhotovovanie rôznych druhov čipiek, ktorých v Teranoch poznali niekoľko druhov a každá mala svoje pomenovanie, ale aj spôsob zhotovenia.

V 19. storočí sa vyskytovali aj obrázky maľované na skle. Podľa všetkého sa zdá, že tu boli náturisti, ktorí sa týmto umením zaoberali. Žiaľ, dnes už spôsob ich zhotovenia sa nedá presne zistiť. Tieto kupovali na jarmokoch, prípadne na trhoch. U evanjelikoch sa vyskytovali obrázky s kalichom a okolo biblický text. U katolíkov to bol v strede kríž, boží hrob, prípadne niektorý svätec alebo svätica. Vyskytli sa aj prípady, že ich zhotovovali na objednávku podľa požiadaviek záujemcu.

Táto stať by nebola úplná, keby sa nevenovalo interiéru. Tu najdôležitejšiu úlohu hral stôl vystrúhaný z dubového dreva - dosky. Tento bol v strede zdobený najčastejšie rastlinným alebo geometrickým ornamentom. Bola to interzia, kde do dosky vyrezali ozdobu, ktorú vyplňovali podľa požiadaviek objednávateľa. U evanjelikov sa vyskytuje kalich s biblickým textom. U katolíkov je to kalich, nad ním hostia s písmenami JHS, prípadne kríž. Zatiaľ čo je stôl belšej farby, výzdoba je z tmavšieho dreva.

Ďalšiu súčasť tvorí posteľ a skriňa. Tieto vyrábali náturisti, ale po prvej svetovej vojne už ich zhotovovali profesionálni remeselníci. Stôl bol na štyroch nohách, ktoré boli vzájomne spojené a u niektorých obyvateľov aj ozdobené. Záviselo to od finančných možností jednotlivých ľudí.

Ďalšia dôležitá súčasť bola posteľ. Aj tieto do prvej svetovej vojny zhotovovali dedinskí náturisti a potom profesionálni remeselníci. Aj tu sa prejavoval umelecký cit ľudí. Hláviky sú zdobené najčastejšie architektonickou, ale aj rastlinnou výzdobou. Vyskytli sa prípady, že boli zdobené aj rezbou. Do prvej svetovej vojny okolo stien boli lavice buď pevne zapustené do podlahy alebo prenosné. Lavice mali operadlá, ktoré hýrili plastickou výzdobou alebo boli maľované rastlinným ornamentom. Majú dokumentárnu hodnotu, lebo okrem majiteľa je tu aj rok výroby.

Je potrebné spomenúť aj hradu v izbe, tzv. mašternicu, ktorá bola tiež rôzne zdobená. Na nej sa nachádzalo meno majiteľa, rok výstavby domu. Mala dokumentárnu hodnotu. Je potrebné zmieniť sa o kuchyni, ktorá prekonala veľký vývoj. Do prvej svetovej vojny sa vyskytovali čierne kuchyne s otvoreným ohniskom. Po prvej svetovej vojne sa už zavádzajú sporáky. Tieto v prvých fázach boli murované a postupne nahrádzali sporáky.

Bolo by dobré sa zmieniť o komorách. Tieto boli postavené buď vedľa obytného domu alebo nasledovali za kuchyňou. Tu dôležitou časťou boli nádoby na úschovu obilia. Tieto boli vystrúhané z dubových dosák a mali rakvovitý vrch. Okrem toho súčasťou domu boli aj zbožné jamy, ktoré sa vyskytovali v 19. storočí.

Ako bola pestrá materiálna kultúra, podobne bola pestrá aj duchovná kultúra. Veľkú pozornosť venovali narodenému dieťaťu, ale aj mamičke v požehnanom stave. Dôležitý bol výber kmotrovcov. Najčastejšie to boli príbuzní, ale toto nebolo pravidlom. Snahou tunajších ľudí bolo dieťatko čím skorej pokrstiť, aby bolo čím najkratšie pohanom. Na mene dieťatka sa rodičia dohovorili už dávnejšie. Krst sprevádzali mnohé zvyky či už pred obradom alebo po ňom. Všetka mali za úlohu zabezpečiť zdarný list dieťaťa. Po príchode z krstu bola hostina, na ktorú pozvali celú rodinu, susedov, priateľov a známych. Vyskytol sa aj taký zvyk, že deň krstu zakopali súdok s pálenkou a tento vybrali pri svadobnej hostine.

Po absolvovaní základnej školy sa chlapci obliekali ako dospelí - mládenci a chlapci dostali partu. Aj prijatie medzi mládencov a dievky bolo spojené s mnohými zvykmi.

Ako všetky obrady, tak aj svadba mala svoje zvláštne zvyky, o ktorých by sa dala napísať pekná práca. Ako nevesta, podobne aj ženích si do nového domu priniesli výbavu. V tejto nesmela chýbať "kasňa", spodná bielizeň a periny. Samotné prenášanie výbavy bolo spojené s peknými zvykmi.

Smrť signalizovali mnohé znamenia. Keď niekto vyťal zdravý ovocný strom, do roka zomrel ak nie on, tak niekto z príbuzných. Podobne ak kuvik kuvikal pri niektorom dome, tak tam rozhodne niekto zomrie. Znakom smrti bol buchot do dvier, okien a pod. U oboch vierovyznaní sa snažili chorého človeka dať vyspovedať. Po smrti sa príbuzní obliekli do starších šiat, zakryli zrkadlo a postarali sa o miesto pochovania. Pohreb bol obyčajne na tretí deň po smrti. Po pohrebe bola hostina - kar, na ktorú pochovali príbuzných, známych, priateľov chlapov čo niesli truhlu a ju spúšťali do jamy ako aj zahrabovali.

Aké boli pestré rodinné zvyky, podobne pestré boli aj kalendárne zvyky. Tieto sa viazali k novému roku, fašiangom, Veľkej noci a Vianociam. Pri Vianociach a Novom roku mládež chodievala vinšovať zdravie, šťastie a hojnú úrodu. Roľníci si od vinšovania veľa sľubovali, preto sa na toto dôkladne pripravovali. Vinšovníci dostali pohostenie, ale aj finančné ohodnotenie.

Veľa zvykov sa viazalo k sejbe obilia, kosbe sena, žatve, mladbe, ale aj zbere ostatnej úrody.

Autor: PhDr. Pavol KUKA, CSc